Veľmi zlý deň
Ráno som vstala asi hore zadkom a najradšej by som opäť zaliezla do postele. Začínam chápať, aký je rozdiel medzi škôlkou a školou. Do školy musím, aj keď sa mi nechce. To mi hneď maminka vysvetlila a nedala mi ani maličkú šancu na protest.
Vyučovanie som napokon prežila až na to, že spolužiačka Nikolka ma nepozvala na oslavu. To ma, úprimne povedané, dosť rozladilo. Myslela som si totiž, že sme kamošky. Až neskôr som zistila, že vlastne nepozvala nikoho a to ma trochu upokojilo.
Doma som si chcela zlú náladu napraviť šperkami. Ozdobila som sa teda od hlavy po päty. Maminka s ockom to však akosi nepochopili. Dosť ich vytočilo, že som si vraj ani neumyla ruky. Hm, asi aj oni mali zlý deň. Ocko mi šperky zabavil a už ich asi tak skoro neuvidím.
Ďalší problém nastal pri učení. Tak sa mi zdá, že maminka sa do tej mojej školy príliš vžíva. Dnes sa jej zdalo, že mám málo úloh a chcela odo mňa veci, ktoré nám pani učiteľka vôbec nekázala robiť. Dosť ma to rozčúlilo. Prečo by som sa mala učiť niečo navyše? Alebo mala maminka predsa len pravdu? Asi áno, lebo sa k nej pridal aj ocko a obaja boli proti mne. Veľmi sa ma to dotklo a tak som sa zatvorila do izby, aby som mala od nich aspoň na chvíľu pokoj. Robím tak vždy, keď sa pohádame a potom si píšeme lístky.
Večer, keď som si myslela, že sa už nič zlé nemôže stať, čakala ma ďalšia pohroma. Maminka mi v rifliach, ktoré som mala v škole, objavila rúž. Nasledoval ďalší výchovný rozhovor. Vraj sa šminky do školy nenosia. A tak mi ocko zabavil aj ten rúž. Aké ponaučenie z toho vyplýva? Nabudúce si radšej nohavice odložím sama...
Moji rodičia sú našťastie celkom chápaví (aspoň mi to zakaždým tak tvrdia), a tak sme si to všetko pred spaním ešte raz zhrnuli a vysvetlili. S pocitom, že ma predsa len ľúbia, som napokon zaspala. Dúfam, že zajtra bude všetko OK.
